(Il’insko M., Rom-Lebedev I. Rosphenybena te patrin’a. M., 1938, S. 40-56)
Dro bišušovto berš sys vesna mištes taty.
Dro khamuno kurkitko dyvesoro rom Š’odra vydyja andre e gres dre
felda, hazdyja oglobli te ublad’a pre lende o dumitko.
Styrdyja o hamo šuke greskire men’atyr, podlydžija ko urdo
gres, priphand’a pale rota, čurdyja šuko phus pro urdo, te rakirla
pre greste:
– Ne ka, poxa nabutka!.. Pouxtyl, a butyr nane sosa... E čar inke
na vygyja phuvjatyr!
Syvin’ko grasnori nakami uxtyld’a dro muj nabutka phusoro, te kr’adu
zmekja o šero te syr zamulyja pro šteto phusesa dro muj.
Gera grasnorjate podphad’ona syr skirnyme kašta.
Joj bizorjakiro phurdyja te mard’a e d’osa. Dre lakire jakha sys dykno
mangipe syr manušeste.
– Narovpe, – rakird’a o Š’odra pre
grasn’ate. – Butyr ame tusa bokhale na javasa.
Syvin’ko pirilydžija kanenca, prišupd’ape, so rakird’a o
xulaj.
– Oke, sygo javasa dro kolxozo, tu podumine, dro amaro romano kolxozo! Š’odra
počilad’a Syvin’kona pire men.
– Lasa buty te keras, zadživasa baxtales. Tu lesa e džov te
xas, a me jarmi pro balyčano mas kerady. Ex, lačo džiiben
javela!
Syvin’ko grastori kiviskird’a šeresa te syr to na k’a šundlo
zagr’em’etynd’a gudle xulaskire lavendyr.
– Ne, trebi te džas, – rendytko phend’a o Š’odra. Jekhatyr
dyja andre grasn’a te uxt’a pro urdo.
Syvin’ko pirdal zor potyrdyja pal peste urden, phare’a vytyrdyja
blatatyr o naja.
Jekhatyr zgaradyja o kham. Pro bolyben ačja o kalypen. Š’odra
dykhela, so e rat les zalathja, te i e grasny na dolydžala les žyko
kolxozo, lyja te obdykhelpe piro strony, kaj te lathel fedyr o šteto te
rosčuvel e šatra, te pirirat’kirel e rat.
– Xot’ by e romen te udykhav, – podumind’a jov.
Vygyja pre bergica Š’odra, poddykhja dre strona e dromestyr jagori.
Lole e jagatyr o čiba usykade o drom ke šatra jekh zanašady
maškir felda.
– Roma! – Dyja rada o Š’odra. – Lokhe pro miro
vzripiriben.
Jov zriskird’a grasn’a dromestyr te gyja ke odova šteto, kaj sys
dykhny šatra.
Syvin’ko grasnori jekhatyr dotyrdyja urden ke šatra.
Pašyl rozlydžiny bari jag, pre vedra sys bešto učo,
šuko pesa phurorom. Jov na došund’a, syr podgyja o Š’odra pre
grasn’ate.
Bare dumy gyne leske dro šero, jov učud’a
jakha dre jag.
Š’odra suxt’a tele e urdenestyr, vzdykhja pre phureromeste, te i
radasa rossand’ape:
– Dobrid’en’ tuke, kiriva! – Zarakird’a jov ko phurorom.
Phurorom udivisalyja, podykhja pre Š’odraste i pro muj leskiro
sykadyja e rada.
– Xasijam! – zadyja godla jov, – Kiriva! Syr phuvjatyr vybarijan. Beš
ke jag te tat’ov». Š’odra vydyja andre grasn’a, podbest’a ke jag.
– Te katyr tut devel-dad jand’a? Save gavendyr tradesa, mro dadoro? Tu
so-to zdyjan pro muj, te i mina pre tute na ačja adasavi, syr sys koli-to,
– frentone lavenca prorakird’a phurorom.
– Ex, mro dadoro, kiriva! Dre adava bibaxtalo berš e bidyca pyja
pro miro kalo šero. Myja mande e phurydyr miri čaj na ke tu rakiri. 1-11
jekh ko jekh, te i paruibena piro gava na ačne, te na poperav pro
lačo šteto te i na kami zlesa pro muj. Prigyja bylo e xas’, kiriva, a
oke akana džava dro romano kolxozo. Duminava te dživav syr
manuš, manušytkes.
– Dro kolxozo? – rozporad’a o jakha phurorom.
– Ai, džava te pričinavpe dro kolxozytka roma, ke peskire
romanečave.
Phurorom syr budto čib pridandyrd’a, dykhja pre Š’odraste.
– Odoj fedyr javela, – inke phend’a o Š’odra. – Feldytko
džiiben vaš romanečavenge xasino...
Phurorom xol’ames vzdykhja pre Š’odraste – ažno o muj
zban’kird’a, vylyja kisykatyr e kirki, zathod’a palo ušt.
– Ne, a syr tu dživesa? – pučja Š’odra.
– Mištes šukar! E baxtori marlape mande piro pangalja. O
čavo lyja romnorja peske, te zaxas’ol leskiro kalo šeroro te i lasa
khetane. Lyjom borja peske, xvala tuke devla. – xol’asa phend’a o phurorom,
vyčungardyja kirki e mostyr.
– Me šund’om pal late. – phend’a o Š’odra. – čajori
lači. Lače s’emjatyr, nane čoraxan’atyr. Me džinom i e
dades i la tykne beršendyr. Pfuj lav pre late na sys.
– Javela tuke, – rosxol’as’ay o phurorom – n’eužto me dre
manušeste na polava. Pre late i o muj bibaxtalo, te rozviine la balval’asa
piro ùuke, kale veša. Saro dyves žyko samo kaly rat psirla, te marla
pod’a piro gava. A e baxt nane te i nasys dre lakire kana. Na dela rada e
romeske. Na doresela koter maro pre s’emja. Te vyper mro di e trupostyr
birašaskiro, koli me tuke xoxavava.
Na polava me tut, kiriva, soske tuke adasavi lači čajori na
kamelape, – udivisalyja o Š’odra.
– Ta syr že, – zadyja godla phurorom: e xol’atyr, ažno
poduxt’a pro šteto, – otrod’as’, kicy dživava pro parno sveto, na
dykhjom adasavja bibaxtal’a. Oke te na dodživav mange ke atas’arla! Te
vylydžan man te sari miri s’emja avri herenca! Syr toko lyja la o
čavo palo rom, e b’esčast’ pyja, syr telo phuv gyjam. E bibaxta pyja
pre amende, mro dadoro. Karik na džava pro paruiben, syr vastendyr
zriskirlape, o vasta otlenape rendostyr. Xoš le te mer. Ne syr
zadrabakirdo sy mange. Ne so te kerav? Phen? – priačja o phurorom ko
Š’odra.
– Čavale – le tume!.. – Zamotynd’a šeresa o Š’odra. Koli
dre tute baxt nane, to sosa že bangi bori adaj sy? Tute sa, te saro veko
sy o rendy te spravy. Dre saro tuke manuša sy benga. Trin graja
henšty sy tute. Savo vixro tuke karlape? Zaxajanpe tu, me dykhava, kiriva.
Bare god’atyr tut vymard’a.
Phurorom ažno suxt’a štetostyr, e xol’atyr čurdyjape
godlasa ko Š’odra.
– Tute kokoreste hara e baxt nane! E bokh marlape pir tyro per! Te ropa
thadela tyre jakhendyr! Sa rovenape tumare jakha, na dopjena te na doxana, a po
love psirna o džuva.
– Ad’u, al’u! – vyhazdyja vasta o Š’odra. – Phurano tu, a dylyno. Amare
hara prosuride tumari semenca pro tyraxa, – fujalo, kirne-uštengiro, –
rossand’ape o Š’odra, uxt’a pro urden te otgyja nabutka dre strona.
Pirdal pašmardo nadur phuromeskire šatratyr vybarija
šatra i e Š’odraskiri, ne obrisima ko phurorom e palatun’asa.
Dro adava vr’em’o, syr košnepe maškir peste duj kirive, bare
dromesa piro Š’odraskiri špera tradyja phureskiri s’emja.
Kalin’ko henštyco grastoro lokhes tyrdyja zeleno učo urdo.
Terno čavo dre čujka urido,
phandlo žalune kustykasa, nabaro pesa, podčindle balenca telo
čaro, gyja pašyl urden uklisto
pre greste dre zen.
Ternin’ko, syr murica, romnori phandle dykhlesa pro šero rikird’a
dro vasta cungl’a. Š’odrivo pre muj phuromny gyja prezal pašyl urden.
Ruvitka lakire jakha xol’asa dykhne pre tern’ate.
Terno rom usykad’a e korbačosa dre strona terne romn’ake, te
phend’a:
– Luške, zriskir gres dromestyr. En o dad terdo sy maškir
felda.
– Tu dykh, – zadyja godla e xol’asa phuromny, koli javasa ko dad
zdža tele e urdenestyr, te per jekhatyr dadeske pro čanga,
šunesa? Kovl’akir leskiro ilo. Mek e xoly lestyr otdžala.
Syr toko tyrdyja urden pašyl jag, Luška suxt’a e urdenestyr,
te čurdyjape dadeske pro čanga rosxol’asyme phuromeske.
– Dado, e phuvjatyr na uštava, koli na prostinesa man, prostine
vaš devleske! O devel dad milost’ tuke bičavela, – mangja joj
phuromestyr.
Phurorom kovlyja, udykht pro čanga peskire borja, te tixes podgyja
ke bori i vyhazdyja la phuvjatyr palo vast.
– Ne mek odoj, devel-dad tut prostine, – prorakird’a jov peske telo
nakh.
Pirdal pašmardo pašyl šatra phuromeskiri vybarija trito e
ternengiri.
Š’odra terdo sys, pašyl peskiri šatra te na rakird’a
niči, toko dykhja: palso že terdy sys pro čanga terny romny. Rat
zakeradyja leste e tangimastyr.
«Ex, dikarja, dikarja», – divisalyja jov.
Pro vavir dyves zlokosa, pre zor’a udykhja Š’odra pašyl reka e
Luška. Š’odra utyrd’akird’a la.
– Luška, – obrisija jov ke joj. – Syr tu adasavi terny, god’aver
čaj, lače s’emjatyr, kuzn’ecengiri – lače roma kuzn’ecy. Te syr
že tu mogiskiresa te pirilydžas adasave phut’kiribena tyre sastrestyr
te sas’atyr?
Luška zmekja šero i na rakird’a niči.
Jone tut dolydžana žyko mogila.
– Kakuško! – Luška hazdyja pre
Š’odraste bare khine jakha. – O Fynku man kamela. Me les ad’ake že
kamam. Koli ame džind’am dujdžine bi pheromengiro, jov man nikoli
vastesa na čilad’a.
– Udža lendyr, udža, zrakhesa pes, – urakird’a o Š’odra.
– Koli jov tut kamela, jov javela ke tu. A na javela[,] beng lesa, dylyne
manušesa.
– Karik že me džava, te ke kon?
– Jav manca dro kolxozo, oke odorik pire adava baro
drom, – usykad’a o Š’odra.
– Adaj nane dur, pale berga. Lasa buty te keras, nikon
tuke pfuj lav pa phenela.
Luška kamles podykhja pre Š’odraste.
– Parikerav tut, kako Š’odra, palo ločo tyro d’oskiro lav. Oke
podživava inke, popirilydžava, može kovl’ojea ke me.
– Ne, syr džinesa, – phend’a Š’odra. – Tuke saro sy dykhno.
Luška hazdyja phare vedry te zbandiny telo koromysly gyja piro st’ožkica.
– Koli so, tak dža lendyr, – dyja godla lake o Š’odra dro
sl’ado. – Me tut zrakhava!..
Luška kiviskird’a šeresa te ugyja dre strona.
Pirdal mardo syvin’ko grasnori, zadyny andre dro lokho urdenoro,
prastandyja piro baro drom, ulydžija Š’odras ko romano kolxozo.
Syr to jekhvar, koli pro tyknin’ko zeleny čarori sykadyne nabare
trefiljicy, lodlo sys phurorom peskire s’emjasa pašil foro, dro nabaro
jeglitko vešoro. Nabut romane s’emji lodle sys khetane lesa.
Fynku parud’a gren pro gav, i bare kofostyr jand’a
pesa dro šatra duje podmate romen, te rospjen o kofi.
Fynku na ad’ake sys mato, syr pričud’ape te
phadija angil mate romende. Terny romny, e Luška, rosčid’a e cerga
maškir šatra pre phuv. Roma bešte dre šatra, krencakirna o
cygarki dre vasta. Fynku zadyja godla pre romn’ate!
– Ne-ka, bibaxt, dža, kin amenge bravinta, te
lovina zauxtyl, na bistyr! – Vylyja bumažnikostyr dešengiri lylvari,
čorjales pixniskird’a dro vast romijake. – Te dykh, jekhatyr. Jekh heroj
adaj, a vavir pro gav! – Priphend’a jov.
Luška
čurdyja pro psike baro dykhlo, te syr grasny čupn’atyr vyprastandyja
pro drom šatrendyr.
Bešte roma. Fynku čurdyja vastendyr švar; zlyja pestyr e
sibirka te zadyja godla dake.
– Rostat’kir, dajo, e jarmi. Myjam te xas! Daj nakami javja ke
šatra ko čavo, čud’a pre jag piri jarm’asa te xol’ames phend’a
Fynkuske:
– E romnorja rakhesa, a joj bešty syr bari rany. Vast dro vast na
dela. E baxt nane dre late te dohal’ospe, so o rom javela rendostyr.
Na progyja i mardo, syr Luška jand’a piben. Roma rozbešnepe,
pjena stekla pale stekla. Rozlydžine o rakiriben palo muršytko rendo.
O Fynku lyja te vyhazdelpe angil romende muršypnasa.
– Ne-ka, romnyje, zbaga-ka mange gilori dol’ovo!.. Mek pošunena o
roma.
«O veš šumine, listvinja perna, e strax bari pre mande pyja...»
Izdrane glos’asa zatyrdyja e Luška.
O Fynku maxiskird’a e anguštesa angil jakha e Luškake:
– Ne, vyhazde, b’esčast’! – zadyja jov godla pre Luškate.
Pre Fynkuste sys urido rupovo čer’eslo. Rupovi angrusty
p’ečatkasa sys urido pre leskiro angušto, savesa jov každo menta
tykind’a dro jakha terne romn’ake. Na ad’ake Fynku matyja e bravintatyr, syr
rakiribnastyr pal peskiro muršytko rendo. Te i kale vešeske prixajape
te šunel Fynkuskiro phut’kiribe.
– Ej, tu! – zadyja jov godla pre Luškate. – Per pro čanga
angil romende. Mang proš’enjo. Čamude o vasta romengire!
Terny pyja te čamuldela vasta mate romenge, a kokorjate ilo ratesa
občivelape – obidno lake.
– Ne, vixro! Dža, per akana pro čanga mire dake! – Phend’a
Fynku pre romn’ate, a kokoro uxtyld’a dro vast a stekla lovinasa te zalpom
vypija.
Luška syr muly terdy sys maškir sarende.
– Ex, romale, murš že me som pro parno sveto, – zadyja godla
Fynku, poduxt’a ke Luškica te čilad’a la pire žanda vastesa.
Terne romnorjate ažno iskry gyne jakhendyr, e rupovi čen
vymard’a kanestyr.
– Dža khel, bibaxt!
E Luškica, savi terdy sys pro čanga angil sas’ate, suxt’a
štetostyr te jasvenca pro jakha gyja te khelel angil mate romende.
Sasuj bešty pre vedra. tradusa Xoly dre late
khella pre borjate, syr sap sipine. Te xoxane d’osa ulela e čaves.
– So sy adaspavo, mro dadoro, o proki tradesa pre
romn’ate. Al’ na dobikind’an šukar e gres? Kofo nabut tuke dorest’ape? Čalyjan,
avela tutyr, – lyja joj te vyšarel e čaves angil romende.
– Nikon mange na rikirla, – prorakird’a o Fynku te
dyja vastesa pire kaštune devleste, savo terdo sys pro tyknin’ko
skamindoro andral dre šatra. Devel Nil-Stolob’ensko ažno oturn’andyja
dre strona e šatratyr. Fynku lyja te marel kokoro pes piro kolyn, a
kokoreste o lyma te sal’a gyne e mostyr godlatyr.
Na pokamjape romenge Fynkuskiro šariben, lyne
jone te prijačen ko Fynku. Zagyja maškir lende košyben. Fynku
čurdyjape ko maribe.
Uxtyldepe palo kolyna!.. Phurorom vyprastandyja peskire šatratyr ko
čavo dre šatra. E phuromn’asa uxtylde jone mate romen palo vasta. Gazdyjape
maškir lende maribe. Saro so sys dre šatra porosphagirde, ažno e
pornycatyr o pora vymarde herenca.
Urn’ana pora e šatratyr piro
veša, syr iv kerd’ape pre zeleny čar pašyl šatra. Sari
čar kerd’ape parny e porendyr.
Luška lyja te podkedel so sy rozmardo dre šatra.
Koje-syr rozgynepe o roma.
Zasute dre šatra e Luškakiri s’emja, toko jekh Luška nane
suty, vaš odova, so rom mato čadelape.
Bešty e Luška, rakhela les. Sčid’a tyraxa leskire
khandune herendyr. Patave ublad’a pre breza, soby balval’asa te prophurdel
khandype lendyr.
Bešty e Luška, a o jakha sute sy, na kami zakernape, te soven
kamen.
Darla joj sas’atyr vaš odova, so prosovelape sasuj te podykhela, so
borja nane pašyl čaveste[,] lela te košelpe.
Sveto lyja už te parn’ol pro bolyben. Čirikle zabagandle pre
sare peskire glosja, a e Luška sy bešly: sari rat joj na zakerd’a
jakha.
– Ej, mri daj! So bešly kilesa? – zadyja godla e sasuj, vydykhi syr
sap e pologostyr pre borjate. – Dža jekhatyr palo pany. Trebi vyxal’akires
o gada začadyne romeske. Tut sa trebi nakhesa te torkines, a dre tute baxt
nane! Te džas tu trit – tarara, tri – skroz’ donnoje!
Luška jand’a o pany. E sasuj bešly pašyl rozlydžiny
jag, rodela džuva palo brek peste, te syr saplyn vydykhela pre borjate. Na
džinel ke so te prijačel ke bori.
– Oke deve-dad o Nil-Stolb’ensko, pale amare gr’exi bičad’a tut ke
ame, – phend’a sasuj pre borjate. – Syr ranori tern’uš’en’ko san, – i o
mujoro otriskiresa. Na kames o khandype te sunges! Te rozviine tyri baxt, piro
šuke kale veša, te zalydžal tut amendyr e vixrosa, – hazdyja o
košybe sasuj pre borjate.
Terno rom
podšund’a dakiri xol’amy glos. Mate jakhendyr čurdyjape na roskedyi
niči, lyja te marel čupn’asa terne romn’a. Te žyko rat
pročingird’a terne romn’ake trupo...
Dre rat, koli suto sys Fynku pre pornyca, a e šatratyr rozdyjape
sopima phuromengiro, rakhijunasa otkerd’a Luška o pologo šatrytko te
vygyja dre zast’en’.
Progyi nabutka gyja ko drom – Luška terdyja. Podykhja pro
šatry te phares dyja hond’a, učord’ape dro kalypen.
Pro zloko mištes kost’ape Fynku na lathi peskire romn’a pašil
peste te i pašil jag.
Pherdo dyves dužakird’a s’emja Fynkuskiri terne romn’a.
– Zaxasija rozb’esčastno! – kostype phuromny. Te priphandes
bibaxtal’a ko urden te sa cungl’enca te mares, syr grasn’a. Džinelas by
syr te psirel žyko belvel’, – phend’a phurorom.
Ne i dre rat na avja e Luška. Na avja i pro vavir dyves.
Odoxty toko polyja o Fynku, so ugyja lestyr e Luška, ugyja te i na
javela.
– Dylyny dylyn’asa, a te
našel lathja syr, – pusad’a lavenca e čaves phuromny.
Phurorom čurdyjape pre Fynkuste:
Lyjan peske romn’a b’esčastno, pro peskiro šero. Prosana tut
roma adasaves balcaris. Fynku e xol’atyr riskird’a pre peste gad:
– Džava te umarava! Me traden man pre bari, – dyja godla jov.
Phurorom suxt’a štetostyr.
– Me džinom, kaj sy joj, – jekhatyr phend’a jov.
– Kaj? – poduxt’a ke jov o Fynku. Phuromny na pat’andyja dykhi pre
phuromeste.
– Joj eš’odraste, – phend’a phurorom.
– E kiriveste? – udivisalyny piripučja e phuromny.
– Ai, joj odoj, dro kolxozo. Me dykhjom, syr jov lake čorjales so
to rakird’a pro kan, sa hal’ov urakird’a.
– Gyjam, – suxt’a o Fynku. – Me lake sykavava, syr te prastal e
romestyr. Me lake dava o kolxozo!
Dolges, saro vr’em’o, pokul’ skedynepe dro drom, učude e
šatratyr xulaibe, kost’ape e Fynku.
Pro vavir dyves podgyne jone ko kolxozo, Inke e duripnastyr podykhja o
Fynku buten romanečaven, save kerde buty pro ogorodo.
Podgyi ke jone, jov udykhja e Luška. E lopatasa dro vasta joj
roskerd’a o gr’adki. Fynku sare xol’atyr mard’a e gres čupn’asa te pirdal
felda potradyja ko ogorodo. A pal leste zriskird’a i phurorom pro peskiro pharo
urdo.
Luška anglatuny podykhja, so kon-to tradela pirdal felda pro urden.
Lakiro ilo zašylalyja.
– Rom! – E straxatyr zadyja godla joj te mangja kolxoznic’en: «Na otden
man!»
Romanečaja obkrencakirde sare stronendyr e Luška. Fynkupoduxt’a
ke jone. Kr’adu[1] uterd’akird’a gres te godla zadyja: – Jav adarik!
O kolxoznicy syr zamulyne dykhene pre Fynkuste.
– Jav! Umarava! – dyja godla o Fynku, ažno xol’atyr trinskird’a
les, syr izdrany mard’a.
Romanečaja jekh ko jekh pritasadepe pašyl Luškate. Podgyja
i phurorom phuromn’asa.
– So dykhesa! – zadyja godla phurorom pre čaveste. – Al’ na pal
peskire romn’ate avjan?
Fynku suxt’a e urdenestyr.
Luška pritasad’ape palo dume kolxoznicende. Fynku zakrencakird’a
čupny pašyl vast e destesa, podgyja ko kolxoznicy, lyja te straxavel.
– Mekent’e, – phend’a jov.
Romane kolxoznicy vantasa terde sys angil leste, ni lav, ni paš na
rakirde.
Fynkus strax lyja, uterd’akird’ape. Phurorom kr’adu suxt’a e urdenestyr te čurdyjape
ko Fynku.
– Uxtyl la! – Rosxol’amo lyja te marel čupn’asa piro dumo Fynkus. –
Uxtyl! – n’eto tut kokores umarava, – dyja godla jov. – Fynku dyjape dro
angluj, ne angil leste vyhazdyne o lopaty, savenca kolxoznicy lyne te
maxiskiren angil leskiro nakh.
– Na maresa! – dyne godla romanečaja. Pre kolyn lyne te džan
Fynkuste.
Fynku darandyja. Phurorom jekhatyr best’a pro urdo te zadyja godla:
– Uxtyl la!
Jekhatyr obriskird’a gres pre romn’ende i lyja te čingir
čupn’asa gres.
Romanečaja rosprastandynepe piro strony, podarandyne te javen
zatasade phare urdenesa.
Fynku dre adaja samo menta poduxt’a ke Luška. Jov uxtyld’a la,
vyhazdyja te i čurdyja dro urden, dyja dre greste te ko drom.
Romanečaja e godlenca poprastandyne pal leste, ne zoralo
prastabnaskiro graj ulydžija e Luška pro drom.
Fynku frentymasa rossand’ape te uxtyld’a jekhe :-vastesa palo bala e
Luška, te pritasad’a ke pe ke čang, vavre vastesa jov lyja te marel
čupn’asa to pire greste, tol pire Luškate.
Romanečaja dyne godla leske dro sl’ado, košnepe, trašane,
ne Fynkuskiro i sl’ado xasija. Fynku sys dur lendyr.
Jone tradyne syr na dre peste, lyne te obdykhenpe piro strony, na
džindle so te keren, syr te vyuxtylen Fynkuskire vastendyr e Luška.
Syr kr’adu e kolxozytkone uderendyr pre kale greste vygyja v’erxovo.
Romanečaja – kolxoznicy e radasa uhalyne dre leste peskire neve
brigadiros.
Sare zorjatyr zadyne godla leske usykade pro drom, karik ulydžine
Luška.
Jov rozdykhja pro drom, te pribandija ke greskiri men. Kalo graj syr
čiriklo vyurn’andyja pro drom pire špera pale Fynkuste. Lyja te
dykhelpe dur urdo, br’agadiro piritradyja urdo e phuromeskiro, inke nabutka i
jov podavja ko Fynkuskiro urden.
Poduxt’a ko graj Fynkuskiro, jov uxtyld’a les palo sovari te krentes zriskird’a
dromestyr. Urdo terdyja.
Fynku suxt’a e urdenestyr te čupn’asa čurdyjape ko brigadiro. Brigadiro
lokhes suxt’a e grestyr, mujesa obrisija ko Fynku.
Angil Fynkuste terdo sys Š’odra.
– Džuklano mas! – tixes phend’a jov Fynkuske. – Dre milicija
otlydžava! – Rakhes jov zlyja Luška e urdenestyr te čud’a la pre
peskire greste.
Podhazdyi pal peste bari tuča pylo podavja i phurorom. Nazgyi
urdenestyr jov zadyja godla:
– Tu so? Pre pesktrende, pre kiriveste džasa?
– Beng tuke te javel kirivesa, a na me, – prorakird’a o Š’odra.
Phurorom ažno xol’atyr vypyja urdenestyr. Poduxt’a ko Š’odra
jov, zatrinskird’a pro šero čupn’asa.
– Marent’e les! – vyuxt’a phuromny e urdenestyr.
Fygku te phurorom duje stronendyr čurdynepe ko Š’odra.
– Uxty dro kolxozo! – zadyja godla o Š’odra e Luškake, a
kokoro otprastandyja dre strona. E bergatyr pro drom vyprastandene but
romanečajen. Godlenca čurdynepe pre Fynkuste e phuromesa lopatenca
dro vasta. Phurorom te Fynku zmekne tele čupn’a te dynepe pale ko urdena. Phurompy
vyhazdyjape pro urden e sal’enca dro muj zadyja godla ko romn’a:
– Te otšut’on mire vasta, rozbisčastna, biladžaipnaskire
tume džuvl’a. Jov, – sykadyja joj pre Š’odraste. – Romn’a mire
čaveskirja ulydžija, i tume pal leste terdyne, prokl’ata. Tume leske
podlydžana.
– Xoxavesa, – izdyja godla Š’odra podgyi ke phuromny. – Luška
i akana sy romny Fynkuskiri, a nane miri. Ne tu te tyro dylyno phurorom zathode
la te uprastan e Fynkustyr. Te pal tumende joj ke jov na risija pale.
Jekh e
romn’endyr tyrdyja pašyl Š’odraste te i phend’a pre phuromn’ate:
– Ripirent’e,
koli inke molo javena pal late, odoxty ame otlydžasa tuman dre milicyja
palodova, so tume latyr o rat pine. Polyne?
Phurorom Fynkusa ni lav, ni paš, bešte pro urda.
Ko urden Fynkuskiro podgyja uklisto pre kale greste Luška, ne na
zgyi grestyr joj tixes phend’a Fynkuske:
– Me džinom, so tu kamesa man. I tu džines, so i me tut kamam,
ne te dživav ad’ake, syr džind’am žyko adaja pora, me na
možynava.
Fynku niči na phend’a, a toko dykhja dre phuv.
– Tak oke so, šun Fynku, – Luška dyja hond’a. – Koli tu javesa
xoš bi pirdal berš, me tut lava te dužakirav. A koli tu lesa
buty te keres khetane manca – me tutyr na otdžava, pokul’ na zakernape
mire jakha, – dorakird’a e Luška te krentes obriskird’a e gres te gyja dre
strona ko kolxozo.
Fynku zmekja o šero. Nadykhi ni pre koneste, jov uxtyld’a palo
cungl’a te na obdykhi šagosa gyja piro drom ke bari felda.